Autorka: Lisa Blair
Nedávno som sa rozprávala s kamarátkou, ktorá práve nadviazala nový vzťah s mužom. To, ako sa zoznámili, bolo neplánované, ale stalo sa to pri veľmi zvláštnej, náhodnej udalosti. Obaja sa teraz vyhrievajú v žiari tohto náhodného stretnutia a hlbokého spojenia. Odvtedy si už navzájom vyhlásili, že citová intimita a úprimnosť sú pre nich veľmi dôležité a že to chcú jeden od druhého. V tom sa zhodujú. Moja kamarátka si však všimla, že si kladie otázku, či by sa mu teraz mala úplne odovzdať alebo „ísť do toho naplno“, ako to sama nazýva.
Povedala som jej: „Určite máš nejaké pochybnosti, inak by si sa na to nepýtala.“ Spoznala som to podľa toho, že o tom očividne uvažovala, a tiež podľa ostýchavosti v reči jej tela, akoby sa hanbila alebo sa už trochu cítila zahanbená.
Odpovedala, že v skutočnosti cíti váhanie, ale uvažuje, či to jednoducho nie je kvôli jej vlastným zraneniam z minulosti a vôbec nie kvôli nemu, a že ak vesmír (takpovediac) chce, aby boli spolu, tak by do toho mala „ísť naplno“ bez ohľadu na svoje váhanie.
Povedala som jej, že podľa môjho názoru nezáleží na tom, či jej váhanie súvisí s jej starými ranami, ktoré ju viedli k pocitu strachu dôverovať mu. (Predtým v našom rozhovore spomenula, že čítala knihu o dôvere, takže som vyslovila predpoklad, že súčasťou jej váhania môže byť nedostatok „dôvery“, pričom som vedela, že ma opraví, ak sa v tom mýlim.) Potvrdzujúco prikývla, čím naznačila, že dôvera je pre ňu skutočne problém, ktorý sa v súvislosti s ním objavuje.
Nevypytovala som sa ďalej na to, prečo mu plne nedôveruje a čo sa jej stalo v minulosti, čoho sa opäť bolestne dotýka. Keby bola mojou klientkou na sedení, skúmala by som tieto dva smery viac, aby som si vypočula podrobnosti a získala ucelenejší obraz o jej skúsenostiach.
Tiež by som možno preskúmala pocit v jej tele, ktorý opisovala ako „váhavý“ a „nedôverujúci“. Možno by som ju požiadala, aby to pocítila vo svojom tele, všimla si fyzické pocity s tým spojené a možno urobila pohyb rukou, ktorý by mi ukázal jej skúsenosť. To by mi pomohlo pocítiť, aké intenzívne to bolo, a všimnúť si nuansy, ktoré by sa dali lepšie vyjadriť prostredníctvom jej tela a pohybu než slovami a intelektuálnym porozumením.
Povedala som jej, že predovšetkým to, že si myslí, že by mala ísť „naplno“, keď v skutočnosti pociťuje váhanie, by v nej pravdepodobne vyvolalo len zlý pocit (sebakritiku alebo hanbu, alebo oboje), a to nikdy nie je dobré. Takže ak už aj nie z iného dôvodu, mala by svoj pocit váhania podporiť.
Dodala som, že je pravdepodobné, že jej dáva nejaké signály, aj keď len malé, ktoré jej pripomínajú tieto staré rany a znervózňujú ju, pretože tak to zvyčajne býva, keď sa niekto (aj trochu) spúšťa. Povedala, že on skutočne dáva nejaké signály. Podľa mňa to však neznamená, že určite urobí alebo povie tie isté veci, ktoré v minulosti urobili iní a ktoré spôsobili tie staré rany. Jednoducho ide o to, že on pravdepodobne robí nejaké veci, ktoré jej pripomínajú tie minulé bolestivé zážitky, a preto váhala.
Svojej kamarátke som povedala: „Viem, že si myslíš, že ak vesmír hovorí, že máte byť spolu, potom ti tvoje váhanie stojí v ceste. Ale ja si to nemyslím. Myslím si, že tieto váhania treba rešpektovať bez ohľadu na to, prečo sú, či sú pravdivé o ňom, alebo sa týkajú len vašich rán z minulosti. Treba ich rešpektovať, pretože práve teraz je to váš proces, že máte váhania, a nemali by ste sa ich zbavovať.“
Na tento smer už prejavila pozitívnu spätnú väzbu, tak som to posunula ďalej.
V súvislosti s témou emocionálnej intimity sa obávala, že ak má váhania a nie je s ním „úplne in“, potom sa nedrží svojho vyhlásenia, že emocionálna intimita je pre ňu dôležitá. S tým som nesúhlasila.
Povedala som, že emocionálna intimita sa pestuje tým, že si uvedomíte svoje autentické najvnútornejšie pocity a potom sa nejakým spôsobom zapojíte do zdravej komunikácie s partnerom o týchto pocitoch. Inými slovami, ak chce počuť viac o jej najvnútornejších pocitoch a ona sa zatiaľ zdráha podeliť sa o všetky, mohla by mu povedať niečo ako: „Je pre mňa dôležité podeliť sa s tebou o svoje úprimné pocity a chcem to urobiť, ale v tejto chvíli to pre mňa nie je správne, aby som sa o ne podelila.“
Je to určitý druh hranice a hranice sú tiež súčasťou citovej intimity. Emocionálna intimita nie je len o otvorenosti. „Otvorenosť“ je o zdieľaní toho, kde skutočne ste, práve teraz, nie tam, kde by ste chceli byť, alebo kde si myslíte, že by ste mali byť.
Takže, ak by sa s ním podelila o svoj pocit váhania alebo pocit „nie práve teraz“, potom s ním praktizuje emocionálnu intimitu. Robí to, čo povedala, že chce vo vzťahu robiť.
Uľavilo sa jej, keď to počula.
Keď teraz viac premýšľam o našom rozhovore, uvedomujem si, že tento príklad predstavuje istý druh paradoxu, ktorý sa niekedy vyskytuje v oblasti emocionálnej intimity. Hypoteticky môže jej partner od nej chcieť, aby sa s ním podelila o svoje najvnútornejšie pocity (ale môže mať vopred vytvorenú predstavu o tom, aké by tie pocity mali byť); a hoci sa s ním nepodelí o to, čo možno chce počuť alebo čo očakáva, ona sa v skutočnosti podelí o svoje najvnútornejšie pocity, ktoré sa týkajú váhania a hranice.
Faktom je, že emocionálna intimita nevyzerá ako jeden konkrétny spôsob bytia. Naše pocity vo vzťahu sa neustále menia, prichádzajú a odchádzajú. V jednej chvíli sa cítime blízko, v inej vzdialení, v jednej chvíli dôverujeme, v inej sme ostražití, v jednej chvíli sa cítime bezpečne, v inej neisto a tak ďalej a tak ďalej. Spojenie s našimi skutočnými vnútornými pocitmi, bez ohľadu na to, aké sú, a oznámenie niečoho o týchto pocitoch nášmu partnerovi – do tej miery, do akej je nám to príjemné – je praxou emocionálnej intimity.
Zdroj: https://www.lisablairma.com/
Ilustračný obrázok: Tumisu from Pixabay
