“Naučili sme sa nazerať na aspekty seba samých, ktoré nás rušia, ako na čosi neprimerané alebo patologické, čo je potrebné napraviť. Ak nezačneme s nejakou vecou okamžite, označíme sa za prokrastinátorov; ak sa nedržíme jednej profesnej kariéry či jedného partnera vo vzťahu, myslíme si, že máme problémy so záväzkom; ak sa cítime hlboko zranení, dospievame k záveru, že sme príliš precitlivení. Táto tendencia má svoje korene v alopatickej medicíne, ktorá považuje ťažkosti ľudí za symptómy ochorení a pocity a správanie, ktoré sú mimo normu za také, ktoré je potrebné potlačiť či eliminovať. Keď si túto tendenciu zvnútorníme, potom, keď v sebe naďabíme na niečo rušivé, si kladieme otázku “Čo so mnou nie je v poriadku?” Táto paradigma, podľa ktorej analyzujeme sami seba a druhých a prostredníctvom ktorej hľadáme riešenia a rôzne formy liečenia, je zákerne a rafinovane zahanbujúca, je proti rôznorodosti a preto je pravdepodobne neudržateľná.”

— David Bedrick