Autor: David Bedrick
Keď ľuďom radíme, aby odpustili a išli ďalej, možno veci iba zhoršujeme.
Cítim, že sa musím ozvať, keď rady na blogoch, v článkoch, knihách a od duchovných poradcov zaobchádzajú s odpúšťaním ako so všeliekom na zranenia, bolesť a „pokračovanie v ceste“ k šťastnejšiemu životu – bez toho, aby venovali čo len jedno zamyslenie nad mnohými situáciami, ľuďmi a štádiami zranenia, kde táto rada nepomáha. Čo je horšie, mnoho z týchto rád sú priam neprístojné, pretože nám podsúvajú, že ak nevieme odpustiť, žijeme v minulosti, zameriavame sa na negatívne emócie, prechovávame nevraživosť, nenávisť či zlobu, sme plní túžby po pomste, závislí na adrenalíne, hovieme si v roli obete, alebo otravujeme sami seba jedom neodpúšťania.
Tieto domnienky a súdy nielen že neberú do úvahy skutočnú bolesť, ktorou mnohí ľudia trpia, ale tiež odrádzajú od inteligentnej analýzy tráum, ktoré mnoho ľudí a skupín prežíva. Ďalej, postoj za týmito prehláseniami môže ľudí zahanbovať, pretože v jeho dôsledku si môžu myslieť, že na prechádzaní prirodzeným procesom liečenia po zranení či zrade, kde odpustenie nemusí byť prvým (alebo druhým či tretím) krokom, je niečo zlé. Pravdou je, že mnoho ľudí neodpúšťa jednoducho preto, lebo na odpúšťanie nie je ešte čas a dať si čas na to, postupovať vlastným tempom, môže prinavracať silu a môže to byť inteligentné a cenné. Jednoducho, je až alarmujúce ako nepsychologickí môžu byť mnohí psychológovia; odpúšťanie určite nie je tou najlepšou medicínou pre každého a vždy. V skutočnosti z toho môže niekto aj ochorieť.
Jeden človek, s ktorým som sa rozprával, vo svojich slovách odzrkadlil myšlienky mnohých: „Keď som sa vo svojej pripútanosti k tomuto životu ocitol v tej najchúlostivejšej, najnepríjemnejšej situácii, vedel som, že moja nová terapeutka je naozaj tá, ktorá sa stará, keď som začal odhaľovať skutočnú povahu toho, čo sa mi udialo a ona nehovorila nič o odpúšťaní.“
