Odpustenie: Ďakujem, teraz nie

Autor: David Bedrick

 

 Keď ľuďom radíme, aby odpustili a išli ďalej, možno veci iba zhoršujeme.

Cítim, že sa musím ozvať, keď rady na blogoch, v článkoch, knihách a od duchovných poradcov zaobchádzajú s odpúšťaním ako so všeliekom na zranenia, bolesť a „pokračovanie v ceste“ k šťastnejšiemu životu – bez toho, aby venovali čo len jedno zamyslenie nad mnohými situáciami, ľuďmi a štádiami zranenia, kde táto rada nepomáha. Čo je horšie, mnoho z týchto rád sú priam neprístojné, pretože nám podsúvajú, že ak nevieme odpustiť, žijeme v minulosti, zameriavame sa na negatívne emócie, prechovávame nevraživosť, nenávisť či zlobu, sme plní túžby po pomste, závislí na adrenalíne, hovieme si v roli obete, alebo otravujeme sami seba jedom neodpúšťania.

Tieto domnienky a súdy nielen že neberú do úvahy skutočnú bolesť, ktorou mnohí ľudia trpia, ale tiež odrádzajú od inteligentnej analýzy tráum, ktoré mnoho ľudí a skupín prežíva. Ďalej, postoj za týmito prehláseniami môže ľudí zahanbovať, pretože v jeho dôsledku si môžu myslieť, že na prechádzaní prirodzeným procesom liečenia po zranení či zrade, kde odpustenie nemusí byť prvým (alebo druhým či tretím) krokom, je niečo zlé. Pravdou je, že mnoho ľudí neodpúšťa jednoducho preto, lebo na odpúšťanie nie je ešte čas a dať si čas na to, postupovať vlastným tempom, môže prinavracať silu a môže to byť inteligentné a cenné. Jednoducho, je až alarmujúce ako nepsychologickí môžu byť mnohí psychológovia; odpúšťanie určite nie je tou najlepšou medicínou pre každého a vždy. V skutočnosti z toho môže niekto aj ochorieť.

Jeden človek, s ktorým som sa rozprával, vo svojich slovách odzrkadlil myšlienky mnohých: „Keď som sa vo svojej pripútanosti k tomuto životu ocitol v tej najchúlostivejšej, najnepríjemnejšej situácii, vedel som, že moja nová terapeutka je naozaj tá, ktorá sa stará, keď som začal odhaľovať skutočnú povahu toho, čo sa mi udialo a ona nehovorila nič o odpúšťaní.“

Čítať viac

Nástroje na riadenie dopamínu a zlepšenie motivácie a drajvu

 

Autor: Andrew Huberman

 

Dopamín je molekula v mozgu a tele, ktorá úzko súvisí s pocitom motivácie. Môže tiež zvýšiť hĺbku nášho sústredenia a znížiť náš prah pre podnikanie krokov smerom k určitým cieľom. Najjednoduchší spôsob, ako uvažovať o dopamíne, je, že keď je naša hladina dopamínu zvýšená, máme tendenciu zamerať svoju pozornosť na vonkajšie ciele – veci, ktoré chceme – a cítime sa motivovaní k ich dosahovaniu. „Dopamín je o tom, že chceme, nie o tom, že máme,“ povedala Dr. Anna Lembke, profesorka psychiatrie a behaviorálnych vied a vedúca Kliniky medicíny závislostí s duálnou diagnózou na Stanforde, v podcaste Huberman Lab (a má stopercentnú pravdu). Porovnajte to so serotonínom, ktorý sa nespája ani tak s „chcením“, ale s pocitom pohody z toho, čo už máme. Samozrejme, ide o zovšeobecnenia – dopamín a serotonín robia aj iné veci, ale napriek tomu sú presné. Je ťažké preceňovať, ako veľmi hladina dopamínu formuje naše vnímanie života, naše emócie a to, ako sa vnímame ako schopní – keď je hladina dopamínu nízka, cítime sa nemotivovaní, máme menšie potešenie z činností a cítime sa fyzicky unavení. V tomto bulletine sa podrobne dozviete, ako riadiť hladinu dopamínu, aby ste zvýšili motiváciu.

Čítať viac