Autor: David Bedrick

 Keď ľuďom radíme, aby odpustili a išli ďalej, možno veci iba zhoršujeme.

Cítim, že sa musím ozvať, keď rady na blogoch, v článkoch, knihách a od duchovných poradcov zaobchádzajú s odpúšťaním ako so všeliekom na zranenia, bolesť a „pokračovanie v ceste“ k šťastnejšiemu životu – bez toho, aby venovali čo len jedno zamyslenie nad mnohými situáciami, ľuďmi a štádiami zranenia, kde táto rada nepomáha. Čo je horšie, mnoho z týchto rád sú priam neprístojné, pretože nám podsúvajú, že ak nevieme odpustiť, žijeme v minulosti, zameriavame sa na negatívne emócie, prechovávame nevraživosť, nenávisť či zlobu, sme plní túžby po pomste, závislí na adrenalíne, hovieme si v roli obete, alebo otravujeme sami seba jedom neodpúšťania.

Tieto domnienky a súdy nielen že neberú do úvahy skutočnú bolesť, ktorou mnohí ľudia trpia, ale tiež odrádzajú od inteligentnej analýzy tráum, ktoré mnoho ľudí a skupín prežíva. Ďalej, postoj za týmito prehláseniami môže ľudí zahanbovať, pretože v jeho dôsledku si môžu myslieť, že na prechádzaní prirodzeným procesom liečenia po zranení či zrade, kde odpustenie nemusí byť prvým (alebo druhým či tretím) krokom, je niečo zlé. Pravdou je, že mnoho ľudí neodpúšťa jednoducho preto, lebo na odpúšťanie nie je ešte čas a dať si čas na to, postupovať vlastným tempom, môže prinavracať silu a môže to byť inteligentné a cenné. Jednoducho, je až alarmujúce ako nepsychologickí môžu byť mnohí psychológovia; odpúšťanie určite nie je tou najlepšou medicínou pre každého a vždy. V skutočnosti z toho môže niekto aj ochorieť.

Jeden človek, s ktorým som sa rozprával, vo svojich slovách odzrkadlil myšlienky mnohých: „Keď som sa vo svojej pripútanosti k tomuto životu ocitol v tej najchúlostivejšej, najnepríjemnejšej situácii, vedel som, že moja nová terapeutka je naozaj tá, ktorá sa stará, keď som začal odhaľovať skutočnú povahu toho, čo sa mi udialo a ona nehovorila nič o odpúšťaní.“

ŠESŤ DÔVODOV PREČO (EŠTE) NEODPÚŠŤAŤ

Naliehanie na odpustenie ignoruje skutočnosť, že úplne prirodzene po tom, ako sme boli zranení, sa objavuje hnev a ten často potrebuje byť integrovaný a nie vykorenený ako nejaká baktéria, ktorá vyvoláva chorobu.

Napriek populárnym mylným predstavám má hnev surovú silu, ktorú je možné integrovať – silu, ktorá môže človeku pomôcť postaviť sa za seba, minimalizovať budúce zranenie a vybudovať pocit sebadôvery a zdravej moci. Výskumy v skutočnosti ukazujú, že priskoré odpustenie môže narušiť sebaúctu [1] a môže viesť ku väčším vzťahovým problémom a k tomu, že partneri budú v ešte väčšom nesúlade. Pointou je, že prihlásenie sa k svojmu hnevu môže byť liečivé a produktívne.

Počúvajte pádnemu hlasu jednej ženy: „Od toho Veľkého Odpustenia som vo svojom živote odišla preč. Zakaždým, keď som videla nejakú verziu tej kázne – „Odpusť, aby si sa vyliečila!“ alebo „Ak neodpúšťaš, len zraňuješ samu seba!“ – debatovala som o tom, čo to znamená pre člena rodiny, ktorý ma sexuálne zneužíval. Napokon som povedala, „Srať na to.“ Niekedy sa hnevám, niekedy cítim pokoj.“

Povzbudzovanie ľudí k tomu, aby sa prestali hnevať pred prirodzeným smerom jeho procesu je škodlivé a vedie k potláčaniu.

Keď sú hnev či pomsta potlačené, hnev sa internalizuje, zvnútorní. Čo je na tom tak zlé? Internalizovaný hnev sa často ukazuje a prejavuje ako mocná, bolestivá a dokonca ochromujúca vnútorná kritika, ktorá sype soľ do rany, ktorú si tak veľmi želáme zahojiť. Potlačený hnev navyše môže viesť k depresii, vzťahovým ťažkostiam a k množstvu zdravotných problémov, vrátane vysokého krvného tlaku, srdcových problémov, bolestí hlavy, problémom s tráveníma tak podobne.

Radenie ľuďom, aby odpustili, v čase, keď je rana ešte celkom čerstvá, riskuje to, že nezoberieme do úvahy bolesť, ktorou ľudia prechádzajú.

Môže sa zdať očividné, že povedať človeku, aby odpustil prirýchlo, môže byť necitlivé, avšak, nie každému to dochádza. Pracoval som s veľa ľuďmi, zranenými manželom či manželkou, alebo ktorí boli ako deti zranení práve tým, že im bolo povedané, aby odpustili, keď na to nebol vhodný čas. Pravdou totiž je, že ľudia majú svoj vlastný spôsob vyrovnávnia sa so zranením či zradou a ich načasovanie závisí od vážnosti ich zranenia, od ich prirodzeného procesu a od reakcií iných, s ktorými svoju bolesť zdieľajú. Presadzovanie odpúšťania bez citlivosti na tieto detaily nepomáha, v skutočnosti to môže totiž zraňovať a zahanbovať. Kedy je zranenie „ešte stále čerstvé“? Niekedy sú to dni, niekedy mesiace a občas aj roky.

Radiť k odpusteniu môže ignorovať hodnotu konfrontácie s útočníkom či páchateľom.

Čo keby som vám povedal, že ak priskoro odpustíte, môže sa stať, že tí, ktorí vás zranili, vás zrania znova? Nuž, presne toto zistil profesor James K. McNulty – že partneri, ktorí odpustili svojim partnerom priľahko, mali dvojnásobne väčšiu šancu na to, že im bude znova ublížené veľmi skoro nato.

Ďalej, konfrontovanie človeka, ktorý vám ublížil, vám môže nielen zlepšiť život, ale môže tiež spraviť svet bezpečnejší pre iných. Jednoducho povedané, šikanovanie, zneužívanie, útoky a diskrimináciu možno zmierniť, hoci nie úplne eliminovať, práve konfrontáciou.

Jeden človek, s ktorým som sa rozprával, povedal: „Dokonca aj na veľmi základnej úrovni, vykričať niekoho za to, čo urobil, čím zranil druhých, je jeden zo spôsobov, ako vykonať tie zmeny. Toľko krívd sa deje len preto, že nik nepovie o nich nič.“

To, či je radenie k odpusteniu náležité, závisí od toho, kto žiada koho o odpustenie.

Zneužívateľ, ktorý obeti povie, aby odpustila a nechala to tak, nemusí mať na srdci najlepší záujem obete. Ale toto je presne to, čo sa v mnohých prípadoch deje. Ďalej, ak má človek, ktorý radí odpustiť, nejaké emocionálne či finančné spojeie, alebo spojenie na báze sympatií, s tým, kto vás zranil, potom je dobrý dôvod k váhaniu, než tejto rade budete dôverovať. Môže to byť rodič, ktorý vám navrhuje odpustiť druhému rodičovi, náboženská inštitúcia, navrhujúca odpustenie duchovenstvu, politik, ktorý by sa rád „pohol ďalej“, priateľ, ktorý nedokáže vykonať ozajstnú nápravu alebo sa odčiniť či jednoducho človek, ktorý dokáže mať so zraňovateľom lepší vzťah, než vy. V podstate, tam, kde sú prítomné konflikty záujmu, buďte na pozore a spomaľte, než sa pokúsite niekomu odpustiť.

Radenie k odpusteniu skupinám ľudí, ktorí utrpeli dlhotrvajúcu krivdu, je často ignorantské a veľmi podozrivé.

Príspevok za príspevkom a článok za článkom kážu o odpúšťaní, zatiaľ čo nedokážu adresovať tie zranenia, vytvárané pretrvávajúcimi sociálnymi predsudkami a marginalizáciou. Namiesto toho, aby sa hovorilo o týchto neduhoch, diskutuje sa o odpúšťaní, akoby to bol len individuálny proces – jeden človek odpúšťajúci druhému. Istým spôsobom ignoruje konvenčné zmýšľanie o odpúšťaní niektoré najhlbšie zranenia našej doby, čo činí tieto rady ignorantskými a dokonca napomáhaním zločinu, s ohľadom na históriu rasy, rodu a ďalšie otázky diverzity.

Za prvé, ignoruje to veľké kroky, ktoré vykonali ženy, čierni, gayovia, Židia, postihnutí ľudia a iné marginalizované skupiny, kroky vykonané ľuďmi, ktorí vzali semená svojej odvety a hnevu a premenili ich na sociálne skutky. Nesnažili sa len nechať veci tak. Ovládli svoju zlosť, túžbu po odplate a hnev, aby pozdvihli ruky a hlas v prospech mnohých a v prospech rozvoja demokratického projektu Ameriky.

Za druhé, ignoruje to fakt, že ešte stále existujú mocné predsudky, kvôli ktorým tieto zranenia nie sú len vecou minulosti. Odpustíme zneužívateľovi uprostred ich aktu zneužitia?

Nakoniec, táto rada často prichádza od ľudí či skupín, ktorí majú buď väčšiu sociálnu moc, alebo majú záujem na tom nepozrieť sa do zrkadla na svoju vlastnú previnilosť alebo odčiniť neduhy, ktoré mnohí museli pretrpieť. Vedie nás to k otázke: „Píšu tieto články ľudia, ktorí nemajú kontakt s históriou ubližovania po celé generácie, ktoré museli ostatní znášať – históriou, ktorá je dnes ešte stále živá? Dúfajú tajne, hoci nevedome, že sa zbavia svojej viny bez odčinenia?“

Jané, nemôžme byť nahnevaní a pobúrení rasizmom vo Fergusone a potom propagovať odpúšťanie ako jediné dvere ku liečeniu rán a krívd. Černošskí psychiatri, Iliam Grier a Price Cobbs tento problém osvetlili vo svojej práci Hnev čiernych, v ktorej vyhlásili „Najvážnejšie nebezpečenstvo, ktoré vidíme, je to, že ľudia bez škrupulí môžu psychoterapiu s čiernymi používať ako prostriedok sociálnej kontroly, aby presvedčili pacienta, aby bol so svojím údelom spokojný.“ [2]

Odpustenie môže byť príjemné a liečivé, to nie je lož. Ale, prosím, než poradíte odpúšťanie, majte na zreteli silu a rôznorodosť zranení, ako aj povahu človeka či skupiny, ktorým radíte. Ak radíme odpúšťať ako všeobecnú prax, potom zatvárame oči pred toľkými ľuďmi – zatvárame oči, čím sypeme soľ do rán alebo znásobujeme hanbu u tých, pre ktorích odpustenie nie je ďalším krokom.

[1] Laura B. Luchies, Eli J. Finkel, James K. McNulty, Madoka Kumashiro, “The doormat effect: When forgiving erodes self-respect and self-concept clarity.“ („Efekt rohože: Keď odpúšťanie narúša sebaúctu a sebaobraz”) Journal of Personality and Social Psychology, Vol. 98 (2010): 734–749.

[2] William H. Grier and Price M. Cobbs, Black Rage. (Hnev čiernych.) (Eugene, OR: Wipf & Stock Publishers, 2000).

Zdroj: psychologytoday.com · September 25, 2014

Ilustračný obrázok: Joakant from Pixabay