David Bedrick

Autor: David Bedrick

Západná medicína sa zakladá na alopatickej paradigme, ktorá zahŕňa tri fundamentálne predpoklady. A tak je tomu aj so západnou psychológiou.

Za prvé, odklony od normy sú prejavmi patológie. Za druhé, liečba by mala eliminovať alebo zredukovať symptómy patológie. A za tretie, zdravie je ekvivalentom prinavrátenia predošlej normy.

Napríklad, ak sa necítime dobre, ideme k doktorovi, ktorý nám odmeria teplotu, objedná nás na krvné testy, popočúva nám srdce a pľúca a porovná výslednú informáciu s normou, založenou na tisíckach iných ľudí. Ak naše namerané hodnoty zapadajú do istého rozsahu tejto normy, sme považovaní za normálnych, zdravých. Ale, ak sa naše namerané hodnoty od tejto normy priveľmi odkláňajú, sme považovaní za abnormálnych, nezdravých a doktor navrhne liečbu, ktorá má priviesť merania späť do normálu a prinavrátiť naše zdravie.

Aj mainstreamová psychológia je založená na tejto alopatickej paradigme. Ak je správanie sa ľudí alebo ich zážitky príliš vzdialené od normy, sú považovaní za deviantných alebo za „chorých“. Následne je odporúčaná liečba, ktorá má ich správanie upraviť, má ich znormalizovať a urobiť ich zdravými. Diagnostikovanie deviácií (odchýliek) od normy ako prejavov patológie nazývam „alopatickým myslením“.

Čítať viac

Autor: David Bedrick

Neviem, ako vy, ale ja neznášam pohľad na ďalšie a ďalšie články či knihy typu „5 kľúčov ku šťastiu“, „7 prvkov ako byť šťastný“ alebo „6 krokov k vyliečeniu“. Niežeby tieto diela boli bez opodstatnenia, ale priznajme si to, často nás ohlupujú. Je samozrejme lákavé dostať Odpoveď, obzvlášť, keď je to odpoveď na všetko, čo sme kedy chceli. Ale za akú cenu? Čo ostane pozadu?

Tieto učenia pre mňa, ako sa zdá, vynechávajú našu najvnútornejšiu časť nás a našu dušu. Neberú do úvahy väčšinu ľudských bytostí na planéte, ktoré majú málo možností výberu, z ktorých mnohé sú ženy, deti a ľudia s inou farbou kože. Vynechávajú tiež náš autentický život a kríž, ktorý si musíme niesť, aby sme nasledovali svoje povolania, svoje tiene, svoju smrť, úpadok a všetko, čo s tým súvisí a snáď najnaliehavejšie, našu vlastnú ľudskosť – tú, o ktorú sa delíme a ktorá nás často privádza k jadru veci: potrebe lásky.

To najvnútornejšie v nás a duša: naša jedinečná povaha, naše zápasy a cesty nášho liečenia a šťastia sú plné neuveriteľného množstva jemných rozdielov. Keď sa pozriete na sny, ktoré sa ľuďom snívajú, vidíte, že niektorí sa potrebujú naučiť nehe, kým iní sa potrebujú naučiť dravosti a divokosti. Niektorí ľudia sa potrebujú naučiť skočiť, lietať a vzlietnuť, zatiaľ čo druhí sa potrebujú viacej uzemniť. Niektorí sa potrebujú naučiť stanoviť si pevné a jasné hranice, kým iní sa potrebujú naučiť byť otvorenejší a menej defenzívni. Niekto sa potrebuje naučiť postaviť sa za seba a niekto iný zase nechať druhých ísť. Niektorí sa potrebujú naučiť nájsť vo svojom živote viac energie, zatiaľ čo iní sa potrebujú uvoľniť, dať si pohov a „schladiť sa“.

Čítať viac

Autor: David Bedrick

Niekedy sa zdá, akoby „stres“ bol príčinou všetkého, čo nás trápi. Máme viac spať, viac sa smiať, dopriať si viacej masáží, cvičenia a hlbšie dýchať. Tak ako to, že sme ešte stále vystresovaní?

Dnes už každý hovorí o strese. Každý deň počujem ľudí vravieť „Som príliš vystresovaná“ a je to jedna z oblastí v psychológii, o ktorej sa píše najviac. Keď o tom tak počúvame a čítame, mohli by sme ľahko dospieť k záveru, že stres je príčinou všetkého nášho trápenia. Cítite sa fyzicky zle? Stres. Nespíte? Stres. Máte problémy vo vzťahu? Stres. Zabúdate? Stres. Máte depresívne pocity? Stres. Priveľa jete, pijete, užívate primnoho drog? Stres.

Literatúra je bohatá na výskumy, závery a vyhlásenia, ktoré túto domnienku posilňujú. V súlade s tým nám môže stres vyvolať ochorenie, oslabiť náš imunitný systém, spôsobiť, že je pre nás ťažké zvládať svoje emócie, poškodzuje vzťahy, vedie nás k pitiu, fajčeniu a užívaniu návykových látok, v jeho dôsledku rýchlejšie starneme, poškodzuje nám pamäť, nedovolí nám spať, prináša úzkosť, depresie a hnev a narúša nám sexuálny život. ^[1] Nebolo by preháňaním povedať, že stres zabíja.

Čítať viac

Autor: David Bedrick

 Keď ľuďom radíme, aby odpustili a išli ďalej, možno veci iba zhoršujeme.

Cítim, že sa musím ozvať, keď rady na blogoch, v článkoch, knihách a od duchovných poradcov zaobchádzajú s odpúšťaním ako so všeliekom na zranenia, bolesť a „pokračovanie v ceste“ k šťastnejšiemu životu – bez toho, aby venovali čo len jedno zamyslenie nad mnohými situáciami, ľuďmi a štádiami zranenia, kde táto rada nepomáha. Čo je horšie, mnoho z týchto rád sú priam neprístojné, pretože nám podsúvajú, že ak nevieme odpustiť, žijeme v minulosti, zameriavame sa na negatívne emócie, prechovávame nevraživosť, nenávisť či zlobu, sme plní túžby po pomste, závislí na adrenalíne, hovieme si v roli obete, alebo otravujeme sami seba jedom neodpúšťania.

Tieto domnienky a súdy nielen že neberú do úvahy skutočnú bolesť, ktorou mnohí ľudia trpia, ale tiež odrádzajú od inteligentnej analýzy tráum, ktoré mnoho ľudí a skupín prežíva. Ďalej, postoj za týmito prehláseniami môže ľudí zahanbovať, pretože v jeho dôsledku si môžu myslieť, že na prechádzaní prirodzeným procesom liečenia po zranení či zrade, kde odpustenie nemusí byť prvým (alebo druhým či tretím) krokom, je niečo zlé. Pravdou je, že mnoho ľudí neodpúšťa jednoducho preto, lebo na odpúšťanie nie je ešte čas a dať si čas na to, postupovať vlastným tempom, môže prinavracať silu a môže to byť inteligentné a cenné. Jednoducho, je až alarmujúce ako nepsychologickí môžu byť mnohí psychológovia; odpúšťanie určite nie je tou najlepšou medicínou pre každého a vždy. V skutočnosti z toho môže niekto aj ochorieť.

Jeden človek, s ktorým som sa rozprával, vo svojich slovách odzrkadlil myšlienky mnohých: „Keď som sa vo svojej pripútanosti k tomuto životu ocitol v tej najchúlostivejšej, najnepríjemnejšej situácii, vedel som, že moja nová terapeutka je naozaj tá, ktorá sa stará, keď som začal odhaľovať skutočnú povahu toho, čo sa mi udialo a ona nehovorila nič o odpúšťaní.“

Čítať viac